Začiatkom mesiaca sa kvôli indiskrétnemu cvaknutiu paparazza ocitla v problémoch ďalšia známa osoba. Obeťou sa vtedy stal komik Marcelo Adnet, ktorého manželstvo s kolegom komikom Danim Calabresom sa otriaslo, keď sa v médiách objavili fotografie, na ktorých sa dopúšťa nevery.

Adnet je známa osobnosť, slávny človek (ale nie verejne činná osoba - aj keby bol, nevykonával svoju profesiu). K jeho prešľapu došlo na ulici, v blízkosti baru, kde sa zabával s priateľmi, v centre Ria de Janeira. To, čo nám tu záleží na analýze, samozrejme, nie je hercovo správanie (mimochodom, do toho by nemalo nikomu nič byť, ale nikomu inému ako priamo zainteresovaným), aleskutočnosť, že jeho obraz a súkromie boli zobrazené v celoštátnej sieti.

Zásadná otázka znie: mal paparazzo právo bez komikovho súhlasu odfotiť jeho portrét a ešte umožniť jeho zverejnenie?

Vieme, že práca paparazzov spočíva práve v tom, že "kradnú" snímky slávnych ľudí, aby ich predávali bulvárnym časopisom (o tom, aký je to život, nám v knihe, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve iPhoto Editora, rozpráva Max Lopes, Brazílčan, ktorý sa týmto živí v Spojených štátoch už desať rokov). Najdramatickejší prípad, do ktorého boli zapletení paparazzi, sa stal v auguste 1997 v Paríži a jeho výsledkom bola smrť princeznej Diany a milionáraEgypťan Dodi Al Fayed.

Paparazzi sú tu však preto, lebo existuje trh, ktorý na ich práci zarába miliardy na základe záujmu verejnosti o život celebrít. Problémom je, že podľa zákona má slávna osoba rovnaké právo na súkromie ako vy alebo ja.

Brazílska ústava a občiansky zákonník priznávajú občanom práva na vlastné telo, meno a osobnú identitu, česť, obraz a súkromie. Ide o osobnostné práva. Práve posledné dve nás tu zaujímajú.

Právo na podobizeň poskytuje občanovi kontrolu nad používaním jeho podobizne, ako je užívanie zobrazenia jeho individuálneho a rozlíšiteľného vzhľadu, či už konkrétneho alebo abstraktného. Inými slovami, verné zobrazenie, ako aj "sugescia", že človek je takouto osobou, sú chránené zákonom - stačí, aby sa zobrazovaná osoba rozpoznala, aby sa rešpektovala jej intimita a osobnosť.

"Pojem obrazu sa teda neobmedzuje len na zobrazenie vizuálnej stránky osoby prostredníctvom umenia maľby, sochárstva, kresby, fotografie, karikatúry alebo dekoratívnej figurácie, reprodukcie v figurínach a maskách. Zahŕňa aj zvukový obraz fonografie a rozhlasového vysielania a gestá,dynamické prejavy osobnosti", vysvetľuje Walter Morais v texte uverejnenom v Revista dos Tribunais v roku 1972.

V Brazílii je právo na podobizeň výslovne upravené v novom Občianskom zákonníku, v jeho kapitole II (O osobnostných právach), v článku 20: "S výnimkou prípadov, keď je to povolené alebo keď je to nevyhnutné pre výkon spravodlivosti alebo udržanie verejného poriadku, môže byť zakázané zverejnenie písomností, prenos slova alebo zverejnenie, vystavenie alebo použitie podobizne osoby, na jeja bez toho, aby bola dotknutá prípadná náhrada škody, ak poškodzujú jeho česť, dobré meno alebo vážnosť alebo sú určené na komerčné účely."

Pokiaľ ide o právo na súkromie, je ustanovené v článku 21 Občianskeho zákonníka takto: "Súkromný život fyzickej osoby je nedotknuteľný a sudca na žiadosť zainteresovanej strany prijme potrebné opatrenia na zabránenie alebo zastavenie konania, ktoré je v rozpore s týmto pravidlom.

Tento právny dáždnik má jeden háčik: verejný záujem alebo sloboda informácií má prednosť pred právom na obraz a súkromie. O tom, či výnimka prevládne nad pravidlom, rozhoduje: a) miera užitočnosti skutočnosti, o ktorej sa prostredníctvom obrazu informuje, pre verejnosť; b) miera aktuálnosti obrazu (to znamená, že musí byť aktuálny a neodmysliteľne spojený s touto informáciou); c) miera nevyhnutnostiZ právnej ochrany sú vylúčené aj verejné osoby pri výkone svojich funkcií, napríklad prezident republiky aj volebný komisár počas volieb.

Na druhej strane judikatúra jednomyseľne uznáva, že "zverejnenie fotografií bez súhlasu fotografovanej osoby porušuje právo na obraz". Inými slovami, ak fotografovaná osoba nevie, že je fotografovaná, dochádza k porušeniu jej práva. A práve tu prichádzajú na rad paparazzi.

Niekto by si mohol pomyslieť: "Slávni ľudia žijú zo svojho imidžu. Mnohí prosia, aby mohli byť na obálke časopisu." Alebo dokonca, že "kto je v daždi, musí zmoknúť." V knihe Osobnostné práva (2013), Anderson Schreiber, magister občianskeho práva z Univerzity štátu Rio de Janeiro (Uerj), uvažuje o tejto otázke iným spôsobom: "Ak je osoba vďaka svojej profesii alebo úspechu vystavená verejnému záujmu, zákon by nemal obmedziť, ale naopak, so zdvojenou pozornosťou zabezpečiť ochranu jej súkromia." Právnik posilňuje rozdiel, ktorý sme urobili už na začiatku: celebrita nie je osobaPodľa neho sláva nie je ospravedlnením na narušenie súkromia, "ani skutočnosť, že sa nachádza na "verejnom mieste", nemôže byť dôvodom na narušenie súkromia", dodáva.

Treba si uvedomiť aj ďalší rozdiel, ktorý sa týka toho istého pojmu: "verejný záujem" (na ktorom je založená práca tlače) nie je to isté ako "verejný záujem" (veci, o ktorých ľudia radi vedia. Napríklad klebety o celebritách). Ten prvý môže ospravedlniť potlačenie práva na obraz a súkromie. Dobrým príkladom "verejného záujmu" je žurnalistika aleboDruhý, nie.

Inými slovami, paparazzo nielenže spôsobil Marcelovi Adnetovi veľké bolesti hlavy, ale porušil aj zákon.